Dejiny obce od praveku po včasný stredovek
Hoci prvá písomná zmienka o obci Trebatice je až zo začiatku 12. storočia, presnejšie v Zoborskej listine listine vydanej v roku 1113, jej história siaha do dávneho praveku.
Obec Trebatice leží neďaleko významného kúpeľného mesta Piešťany v regióne bohatom na archeologické nálezy. Možno konštatovať, že v tejto oblasti je kontinuita osídlenia (i keď s určitými časovými prestávkami) od mladšieho obdobia staršej doby kamennej až po súčasnosť. V prípade Trebatíc ho ovplyvnili aj výhodná poloha na sprašovej pravobrežnej terase Dudváhu, úrodná poľnohospodárska pôda a príjemné podnebie.
Najstaršie osídlenie nám dokumentujú pozostatky fauny – nálezy kostí mamuta z mladšieho paleolitu (staršej doby kamennej, 38000–10000 rokov pred n. l.). dopĺňajú nám obraz krajiny a jej živočíšstva. V minulosti sa množstvo nálezov objavilo pri ťažbe hliny v hliníkoch pre miestne tehelne, ktoré fungovali v mnohých obicach regiónu. Tak to bolo i v prípade nálezu kostí mamuta v Trebaticiach, ako nás o to informuje autentická správa: ,, Oznamuji, že dne 6. září ( 6. 9. pozn. autorov) 1928 o 9 hodině dopoledne nalezli cihláři, pracující v obecní cihelně v Trebaticích, při kopání hlíny kostru většího zvířete, kterrážto kostra, dle výpovědi na místo se dostavšího hospadářskeho správce Františka Bosnáyka, z Borovec pochází z mamuta.“ Našli sa štyri zuby (stoličky), dva kly, z ktorých jeden bol neúplný, dlhý asi Q meter (dnes sa nachádza v archeologickej zbierke Balneologického múzea v Piešťanoch) a z druhého sa zachovala len polovica. Nálezy uložili u obecného tehliara Antona Prázdnovského v Trebaticiach. Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku poveril Dr. Bohumila Krajníka (asistenta Univerzitného ústavu pre biológiu v Bratislave. Baby nález prehliadol a zariadil potrebné veci. Ten po prehliadke miesta nálezu hlásil referátu skladbu nálezu /štyri úplne stoličky, dve čeľuste, jeden kel rozlomený na tri časti a jeden kus druhého kla a rozbitú lebku!. Okrem toho tu z vlastnej iniciatívy dal kopať riaditeľ Piešťanských kúpeľov Winter (ide pravdepodobne o Imrich a Wintera predsedu Piešťanskej muzeálne spoločnosti a jedného zo zakladateľov múzea v Piešťanoch – dnešného Balneologického múzea ) a pri týchto výkopoch sa našla ešte lopatka a tri fragmenty rebier. Ten dal nálezy odniesť do Piešťan a žiadal aby boli vykopané kosti ponechané novozaloženému miestnemu múzeu. Súhlas na to dal štátny konzervátor Konzervátorského úradu Štátneho archeologického ústavu pre Slovensko Dr. Jan Eisner. Podmienkou bolo ich bezpečné uloženie, dobré konzervovanie a sprístupnenie verejnému poučeniu a vedeckému štúdiu. V múzeu boli skutočne vystavené a spomínajú sa aj v sprievodcovi po múzeu vydanom v roku 1934. Josef Petrbok publikoval z tehelne i profil s vrstvou obsahujúcou množstvo drevených uhlíkov, ktoré mohli byť dokladom paleolitického osídlenia.
Ďalšie doklady osídlenia v obci pochádzajú z mladšej doby kamennej (5000 – 3000 rokov pred n. l.) – neolitu – a neskorej doby kamennej (3000 – 2000 rokov pred n. l. ) – eneolitu. Neolit predstavoval významnú zmenu vo vývoji ľudskej spoločnosti. Kultivácia rastlín a s tým súvisiace poľnohospodárstvo, zdomácnenie divých zvierat a chov domácich zvierat nahradili ekonomiku staršej a strednej doby kamennej (poleolitu a mezolitu)založenú na love divých zvierat, zbere plodov a divorastúcich rastlín. To viedlo aj k usadeniu spôsobu života, dlhodobejšiemu osídleniu na jednom mieste a objavuje sa výroba keramiky. A práve črepy keramiky sú často jediným a celkom určite najpočetnejšími dokladmi osídlenia od neolitu až po stredovek. V tehelni sa našli i sídliskové jamy s črepmi neolitickej a eneolitickej keramiky. Zachránil ich spolupracovník Archeologického ústavu v Nitre Albert Michalík. Boli to črepy z polguľovitej nádoby zdobené jamkami a rytou meandrovitou výzdobou. Pochádzajú zo strednej fázy kultúry s mladou lineárnou keramikou. Pri stavbe rodinného domu Jozefa Jankecha bol porušený väčší sídliskový objekt lengyelskej kultúry (Lengyel II). Jeho dno bolo až v hĺbke 250 cm od dnešnej úrovne povrchu terénu. V objekte sa našlo množstvo črepov charakteristických pre II. stupeň lengyelskej kultúry. Výplň objektu obsahovala črepy nádob zdobené plastickými výčnelkami, fragment nôžky z misy, črep z okraja tenkostenného pohára. Okrem keramiky sa tu našli i pazúrkové a rádiolaritové nástroje, kus rádiolaritovej suroviny, kostené šidlo a veľmi dobre zachovaný typ nástroja – motyka z parohoviny.
Určenie zvieracích kostí nájdených vo výplni objektu nám poskytuje záklandé informácie o domestikovaných zvieratách chovaných neolitickými roľníkmi: hovädzí dobytok (Bos taurus L. ), ošípaná (Sus scrofa L.), ovca (ovis), koza (capra) i o faune okolia: jeleň (Cervus elaphus L. ) a bobor (Castor fiber L.).
Ďalší objekt lengyelskej kultúru (zo stupňa Lengyel II.) bol narušený v extraviláne obce v polohe ,,Tretí hon“ výkopom závlahovej ryhy. Objekt sa našiel v stúpajúcom teréne na miernom pahorku. Preskúmal ho a materiál z neho zachránil Maríán Klčo. Spodná časť objektu – dno ležalo v hĺbke 160 cm. V jeho výplni sa našli črepy keramiky: zobákovité ucho z putňovitej nádoby, fragment podobného ucha, črepy z tiel nádob, plastických výčnelok polguľovitého tvaru i nezdobené črepy. Tieto nálezy umožnili objekt presnejšie datovať.
Stopy pravekého osídlenia pochádzajú i z intravilánu obce. Na svojom pozemku – v záhrade – pri kopaní jamy narazil v novembri 1985 Ján Milec na črepy keramiky. Pri podrobnejšej obhliadke miesta nálezu odborníkmi boli zachránené ďalšie. Medzi črepmi zistili i kalcifikované ľudské kostičky. Z fragmentov sa dala rekonštruovať asymetrická amforovitá nádoba, ktorá mala pôvodne dve menšie ušká. Tesne pod rozhraním hrdla a vydutia ju zdobil pás výzdoby, ktorý tvoria krátke šikmé ryhy uložené v oboch smeroch a miestami sa križujú. Nádoba pôvodne pravdepodobne ležala na boku a bola zakrytá plytkou hrubostennou miskou, ktorú nebolo možné rekonštruovať. Pôvodne slúžila vlastne ako urna. Kostičky, ktoré sa tu našli boli podrobené antropologickému posudku, pričom bolo zistené, že ide o pozostatky dvoch jedincov– mladšej ženy, ktorej kosti boli dokonale prepálené a staršej ženy (?) vo veku 50-60 rokov. Po spálení mŕtvych kostičky úmyselne polámali na menšie kúsky a uložili do veľkej amfory. Tento nález, resp. rekonštruovaná amfora nemá na Slovensku paralely. Zaraďujeme ju do mladšieho eneolitu. Okrem naj sa tu našli i časti hrdiel väčších amforovitých nádob alebo mís a hrubostenné črepy z tela nádoby. Toto zaradenie podporuje i nález dvojuchej amforky zdobenej brázdeným vpichom, ktorá sa našla na tej istej parcele. Bola zaradená k eneolitickej bošáckej skupine.
Z obdobia eneolitu – záveru mladšej doby kamennej je i ojedinelý nález plochej sekerky s oblým poškodeným ostrím vyhotovenej z amfiboliticko – chloritickej bridlice. Našla sa v polohe „Druhý hon“ na ľavobrežnom svahu plytkého zamokreného údolia. V intraviláné obce sa našli aj ojedinelé nálezy črepov bádenskej kultúri.
Spoločnosť doby bronzovej bola sociálne rozvrstvená čo dokazujú mnohé príklady sociálnej nerovnosti na pohrebiskách či už podľa charakteru úpravy hrobových jám a výbavy hrobov aj zmeny spôsobu pochovávania. Svedčí o tom veľká náčelnícka mohyla objavená a preskúmaná v Očkove. V regióne sa nachádzalo významné hradisko velatickej kultúry (mladšia doba bronzová 1300 – 1100 rokov pred n. l. ) nad obcou Ducové v polohe Kostolec – na výbežku Považského Inovca dominujúcom nad nivou Váhu.
Medzi pozoruhodné nálezy, i z hľadiska celoslovenského, patrí objav plasticky zdobenej mazanice v polohe bývalej tehelne. V roku 1961 tu zachránil terénny pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre Albert Michalík v profile tehelne jamu (pôvodne zrejme kruhového tvaru), ktorej výplň obsahovala množstvo črepov, fragment hlineného závažia a veľké plasticky zdobené úlomky mazanice. Výzdobu tvoria plastické rebrá. Zreteľné sú stopy po niekoľkých vápenných náteroch. Celkove bolo úlomkov 14. Tri z nich sú len - nepatrné zlomky, zato ostatných 11 kusov možno rozdeliť do troch skupín:
- zlomky oblúkovito vykrojené tvoriace pôvodne akési „cimburie“ (4 kusy)
- okrajové zlomky z väčšej plochej tabule (6 kusov)
- nezdobený zlomok – pravdepodobne tvoril obklad dreveného stĺpa.
Materiálom bola hlina zmiešaná s plevami. Podľa archeológa Jozefa Paulíka pôvodne tvorili buď samostatný kultový objekt a po jeho zničení sa zvyšky hlinených „architektonických článkov“ dostali do jamy, alebo (čo je pravdepodobnejšie ) tvorili výzdobu stien sídliskového objektu, najpravdepodobnejšie štít priečelia nadzemnej stavby s kolovou konštrukciou. Črepy keramiky, ktoré sa našli vo výplni objektu, pochádzajú z veľkých zásobnicových nádob (tvarovo ôsmich typov) pôvodne zdobených brázdením, resp. prstovaním alebo pretláčanou páskou, z hrncovitých nádob (tvarovo desiatich typov) a dvojkónických nádob so zdrsnenou, ryhovanou spodnou časťou. Nález je datovaný do neskorej doby bronzovej (1300 – 700 rokov pred n. l. ) a bol priradený velatickej kultúre. Pozostatky plasticky zdobenej mazanice pochádzajú aj z dvoch objektov v polohe Hradištia v Pobedime, pravdepodobne ide tiež o zvyšky kultového objektu z toho istého obdobia.
Jozef Paulík si dokonca myslí, že motív bohato zdobeného priečelia, ktorého zvyšky sa našli v Trebaticiach, pochádza z kamenných predlôh v egejskej oblasti, napr. na palácoch v Knósse a Mykénach. Zvyšky kultových objektov v blízkom okolí boli ešte zistené aj v Ducovom – Kostolci, Topoľčanoch a Novom Meste nad Váhom. Nálezy – črepy z mladšej doby bronzovej sa našli aj v intraviláne obce.
Nástup staršej doby železnej (700 – 450 rokov pred n. l. ), nazývanej aj halštaská, podľa rovnomennej archeologickej lokality v Rakúsku neznamená všeobecné rozšírenie železa.
Tento kov je v tomto období pomerne vzácny a zriedkavý. Naďalej prežíva používanie nielen bronzových šperkov, ale i nástrojov a zbraní. Črepy patriace do civilizačného okruhu východoalpskej halštatskej kultúry sa našli v priestore bývalej tehelne. Z nej pochádzajú i nálezy keramiky z mladšej doby železnej – leténu (45 rokov pred n. l. – prelom letopočtov). Laténske črepy boli z veľkých nádob zhotovených na kruhu ako aj z misiek s krátkym okrajom.
Významným náleziskom z doby rímskej a doby sťahovania národov v našom regióne sú Stráže, (kedysi samostatná obce, od roku 1943 súčasť obce Krakovany). Objav pohrebiska presahuje svojim významom hranice Slovenska. Najprv tu objavili dva hroby z obdobia sťahovania národov ( v rokoch 1930 – 1931). Najvýznamnejšie sú pravé bohaté, tzv. kniežacie hroby ktoré patrili príslušníkom vládnucich rodín germánskych kmeňov. Prvý objavili v roku 1933, druhý v roku 1939. V roku 1970 bo objavený žiarový hrob príslušníka alebo príslušníčky kniežacej družiny. Pohrebisko s tzv. kniežacími hrobmi pochádza z konca 3. a začiatku 4. storočia n. l. Na základe týchto nálezov môžeme predpokladať, že táto časť Považia bola dôležitým mocenským centrom. Nálezy dokladajúce osídlenie v dobe rímskej, i keď nie také pozoruhodné, pochádzajú aj z chotára dnešných Trebatíc. Počas stavby obchvatu štátnej cesty pri miestnom Poľnohospodárskom družstve boli porušené dva objekty z mladšej doby rímskej (3. – 4. storočie n. . ). Nálezy z nich predstavujú: železná spona, železný nôž a terra sigillata. Sú to nález črepov typickej keramiky doby rímskej terry sigillaty (ide o keramiku, ktorá bola robená do foriem). Pochádzajú z misiek vyrobených v strednej Galii, vtedajšej rímskej provincii (dnešné Francúzsko) a sú datované do obdobia Antonincov. Črepy keramiky z doby rímskej zistil v chotári obce aj nestor slovenskej archeológie Štefan Janšák. Ich nálezy sa koncentrovali na terase Dudváhu. Pravdepodobne naznačujú existenciu súvislejšieho osídlenia v dobe rímskej. Štefan Janšák spomína i osem valcovitých jám – kultúrnych objektov – v starej tehelni, v ktorých sa našli okrem pravekej aj črepy rímsko-provinciálnej keramiky. V bývalej trebatickej tehelni zistil aj Albert Michalík črepy keramiky z doby rímskej pochádzajú z objektov porušených robotníkmi pri vyberaní hliny v roku 1961 – črepy z okrajov hrncovitých nádob, časť malej baňatej nádobky, okraj misky, črepy z nádob zhotovených na kruhu i v ruke.
Slovanské a staroslovanské osídlenie bolo zistené v katastri Trebatíc v polohách Za humnami a Sedliššča. Sú to črepy keramiky z 9. 12. storočia. Mladšie črepy keramiky (11. – 12. storočie) sa koncentrujú v časti bližšej k dnešnej obci, staršie nálezy (9. – 10. storočie) bližšie k dnešnému toku Dudváhu. Stredoveká keramika sa našla i v trebatickej tehelni. Archeologické nálezy dokladajú osídlenie dnešného chotára Trebatíc vo včasnostredovekom období (10. – 13. storočie) a nepriamo hovoria o existencii sídelnej jednotky – stredovekej dediny. Tá je začiatkom 12. storočia doložená i prvým zachovaným písomným prameňom – Zoborskou listinou z roku 1113.