Trebatice v stredoveku

 

            Prvá písomná správa o Trebaticiach (villa Trebeta) pochádza zo súpisu majetkov benediktínov kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre z roku 1113. Súpis vznikol na podnet opáta zoborského kláštora Godefrida so súhlasom uhorského kráľa Kolomana I. (1095 – 1116) a ostrihomského arcibiskupa Vavrinca. Jeho vzniku predchádzali udalosti z rokov 1108 a 1109 keď moravské údelné knieža Svätopluk a nemecký cisár Henrich V. na podnet mladšieho brata kráľa Kolomana I. vojvodu Álmoša vtrhli do Uhorska. Druhej vojenskej výpravy do Uhorska sa pravdepodobne zúčastnil aj Svätoplukov brat margróf Otto II. Vojsko vyplienilo značnú časť juhozápadného Slovenska, obliehalo Bratislavu a Nitru. Súpis mal nastoliť poriadok a prehľad vo vlastníctve a užívaní kláštorných majetkov.

            Na Považí medzi kláštorné majetky v tom čase patrili Kolotovce (Coplat), Voderady (Vvderat) – dnes súčasť Drahoviec, Trebatice (Trebeta), Ostro (stro), Krakovany (Craco) a niektoré ďalšie, dnes už zaniknuté lokality, ktoré sa stali súčasťou iných dedín. V listine sa uvádzajú aj niektoré susedné dediny Trebatíc, ako napríklad Bašovce, Kocurice, Orvište, Piešťany, Stráže (dnes súčasť Krakovian) a ďalšie. Osídlenie týchto lokalít ako to dokladajú archeologické nálezy existovalo už pred 12.  storočím. Rok  výskytu prvej písomnej zmienky o obci nie je rokom jej založenia a obec ako sídelná jednotka mohla existovať už dávno predtým. Termín „villa“ ako sa Trebatice v Zoborskej listine z roku 1113 (od roku 1986 je kultúrnou pamiatkou) označujú znamenal pojem dedina. V staršej maďarskej historiografickej literatúre bývajú niekedy Trebatice stotožňované s osadou Debreta, ktorá je písomne doložená v roku 1113. Išlo však o inú osadu, ktorú dnes môžeme lokalizovať približne do južnej časti súčasných Piešťan.

            Obsahom s výkladom názvu Trebatíc sa v priebehu času zaoberali viacerí jazykovedci (Rudolf Krajčovič, Ján Stanislav, Šimon Ondruš a ďalší). V Pamätnej knihe obce Trebatice, ktorú začal v roku 1933 písať miestny učiteľ a kronikár Štefan Ondrejkovič sa uvádzajú dva výklady vzniku názvu obce. Názov vraj vzniko od mena pltníka, ktorý sa volal Trebatický a na tomto mieste sa usadil spolu s rodinou, alebo od slovného spojenia „treba íci“ v súvislosti so strážnou službou, do ktorej vraj chodili Trebatičania do susedných Stráží.

            Rudolf Krajčovič uvádza, že „medzi starobylé osadné názvy patria názvy, ktoré boli utvorené suexom – eta ( typ Třeb-ete) od osobného mena.“ Takto vytvorené osadné názvy vraj oznaovali kolektív osady, majúci vzťah k nositeľovi osobného mena typu Třebeslav a pod. Neskoršia prípona „ice“ je vraj príznačná pre miestne mená patronymického pôvodu.

            Třeběna pričom ho porovnáva s českým Třeběn. Názov trehenta – azda Třebeta. Neskoršie uvádza názov pre vyčistené rúbanisko tře, pritom ho třebnili, t. j. čistili.

            K najpravdepodobnejšiemu výkladu názvu Trebatíc sa dopracoval Šimon Ondruš. Uvádza, že u Slvoanov terb-, po metatéze v 8. storočí treb-: tereb-, malo význam sekať, klčovať. „Taký význam malo aj staroslovianske träbiti. Od neho je u všetkých Slovanov odvodené pomenovanie vysekaných, vyklčovaných miest a okolo nich postavených osád. u nás sú to Trebatice, Trebejov, Trebišov a mnoho iných.“ Podobné názvy osád (Třebíč, Třeboň aď.) sa nachádzajú aj v Čechách. U východných Slovanov sa uvádza viac ako sto geografických názvov so základom Tereb-.

            V 12. storočí sa chotár Trebatíc rozprestieral tesne ha hranici konfinia – územia medzi štátnou hranicou a medzi vnútornou obrannou hranicou, ktorá bola opatrená zásekmi (idagines) a strážami (speculatores). Pod názvom villa Spectaculi v Zoborskej listine z roku 1113 vystupujú Stráže čo malo súvis so strážnou službou. Názvy lokalít Ostrov a Orvište majú súvis s vybudovanými obrannými opevneniami. Na tomto území sa v stredoveku rozprestierali lesy a ich zvyšky ako zmiešané dubiny sa tu nachádzali ešte začiatkom 18. storočia. Dôsledkom intenzívneho kultivovania pôdy a jej pretvárania na úrodnú poľnohospodársku pôdu sa ich rozloha zmenšila. Ich pôvodnú rozlohu dnes môžeme sledovať v miestnych názvoch.

            V prvej polovici 13. storočia vtrhli do Uhorska Tatári. Pri bitke neďaleko Mohi na rike Slanej 11. apríla 1241 porazili uhorské vojsko. Kráľ Belo IV. (1235 – 1270) ušiel pred Tatármi až do Dalmácie. Na územie Slovenska prenili Tatári cez Pohronie a cez Malopoľsko, Sliezsko a Moravu v okolí Trenčína. Spojené vojská Ordu chána a Batu chána potom vyplienili juhozápadné Slovensko, pričom im odolalo len niekoľko opevnených hradov. Z Uhorska Tatári odišli až v polovici roku 1242. Spustošená krajina si vyžadovala zakladanie nových osád, odídľovanie nových území a nové revízie hraníc pozemkov. Kráľ svojim verným udeľoval nové majetkové donácie, čím zmenšoval a rozdroboval svoj kráľovský majetok.

            Z roku 1258 pochádza listina nitrianskeho biskupa Vincentra, v ktorej sa uvádza vytýčenie – metácia hraníc Krakovian (Korkov) pričom sa  uvádza aj ich príslušnosť k majetkom zoborského opátstva. Na sporný pozemok v rozlohe 2 popluží si robili nárok šľachtici z hradného panstva Bana (hrad sa cachádzal na území súčasnej Banky). K hradu v tom čase patrili rozsiahle územia na pravom brehu Váhu. V metácii sa ako hranice Krakovian uvádzajú potoky Dudváh (Dudwag), Holeška (Olasca) a Šipkovec (Chypkow), zo susedných dedín sa napríklad uvádzajú Trebatice (Trebeta).

            Koncom 13. storočia hrad Bana postupne stratil svoj strategický význam a jeho majetky sa rozdelili. Už pred rokom 1300 do vlastníckych poverov na Považí začal zasahovať mocný oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, ktorý sa nezastavil ani pred cirkevnými majetkami. V roku 1298 Nitrianska kapitula uviedla do držba Kocuríc (Kochyrich) Radislava syna Ladislava. Ako susedný majetok v držbe zoborského poátstva sa uvádzajú Trebatice („eclesia de Zubur Trebeta“). V roku 1301 kráľom Ondrejom II. vymrela v Uhorsku dynastia Arpádovcov a vzápätí prepukli boje o nástupníctvo na uhorský trón. Po smrti Matúša Čáka (1321), ktorý do týchto sporov významne zasahoval pripadla časť jeho panstiev do rúk kráľa Karola Róberta z Anjou (1308 – 1342).

            V roku 1335 získal Tomáš Rúfus (Ryšavý), kastelán gradov Branč, Čachtice a Holíč a jeho brat Mikuláš (ich potomkovia používali predikát Apponyi de Hagy Appony) od kráľa Karola Róberta dediny Malé Stráže a Orvište. Dedina Malé Stráže v rok 1336 vymenili za majetok zoborského opátstva Hetméň pri Šaľi. V roku 1337 získali od kráľa dedinu Veľké Stráže s mýtnou stanicou. V listine z roku 1335 (27 október) sa ako susedná dedina Stráží a Orvišťa uvádza majetok zoborského opátstva Trebatice („possenssionis ecclesia Zoboriensis Torbeche“). Termín possesio znamenal v stredoveku majetok t. j. nehnuteľný pozemkový majetok ale i jeho hnuteľné príslušenstvo – služobníctvo, dobytok, náradie a iné.

            V roku 1349 Ostrihomské arcibiskupstvo listinou potvrdenou arcibiskupom Chandinom ponechalo zoborskému opátstvu právo na desiatky z dvadsaťtri farností, medzi ktorými sa uvádzajú Krakovany, Ostrov a Trebatice. Desiatky po celé obdobie feudalizmu predstavovali daň pozostávajúci z 1/10 poľnohospodárskych plodín a produkcie odovzdávanú cirkvi.

            Po zániku zoborského opátstva pripadli jeho majetky Nitrianskemu biskupstvu. Nisrianske biskupstvo vzniklo v roku 880 a dočasne zaniklo začiatkom 10. storočia. Obnovené bolo niekedy na prelome 11./12. storočia. Obce Krakovan, Ostrov, Trebatice a Voderady boli majetkom Nitrianskeho biskupstva pravdepodobne od konca 15. storočia.